Mesto erbov
Cestu som si naplánoval začať v malebnom mestečku Arezzo. Jeho dôležitosť siaha až k Etruskom a bolo nemenej dôležitým mestom aj v Rímskej ríši. Ale najviac som sa tešil na slávne námestie Piazza Grande. Toto rozprávkové a mierne zvažujúce sa námestie lemuje množstvo krásnych stredovekých palácov a vežičiek. Každý rok v júni a v septembri sa tu koná rytiersky turnaj zvaný Giostra del Saracino, ktorého história siaha až do roku 1593. Turnaja sa zúčastňujú štyri tímy, ktoré zastupujú štyri mestské štvrte Arezza.
Prvú zaujímavosť som si všimol na fasádach domov, kde sú povešané erby rodín. Pri čísle 70 som už prestal rátať, lebo asi 5x som sa vrátil na začiatok. Druhá zaujímavá informácia o tomto námestí bola, že sa tu natáčala časť slávneho filmu Život je krásny s Robertom Benignim. Tento film sám herec aj režíroval a dostal za neho štyri sošky Oscarov. Tak ako v prípade Anjelov a Démonov od Dana Browna a ich turistického prepojenia na mestá kde sa dej odohráva, tak aj tu v Arezze máte krásne popísané miesta a lokácie, kde sa odohrávala scéna z filmu, popis deja a ďalšie detaily. Sám Benigni sa pre 66 rokmi narodil práve v tomto mestečku.
Z námestia som pomaly do kopca kráčal pozrieť si park Passegio del Prato. Je z neho krásny pohľad na celý Toskánsky kraj. Hneď vedľa parku sa nachádza pevnosť Fortezza Medicea. Ja som sa ale pobral ku katedrále Santi Pietro e Donato. Táto krásna stavba vznikla v roku 1277 a uchováva fresku Sv. Magdalény od Piera della Francesca.
Podvečer som už bol dosť hladný a tak som si na ceste na ubytovanie vybral výbornú reštauráciu La Pieve Vecchia, kde som ochutnal trojchodové vegetariánske menu. mňam.
Špeciálne víno Nobile
Arezzo som opustil južným smerom. Prvé kilometre sa krajina krásne vlnila, bola pestrá, plná stromov a krovín. Pekne opisovala reliéf terénu. Ako som sa pomaly približoval k Montepulcianu, začala sa meniť a viac a viac pripomínať pravé toskánske obrazy, známe z pohľadníc či bedekrov. Tesne pred bránami mesta som si neodpustil krátke zastavenie. Na odporúčanie kamaráta som sa zastavil v trattórii Pulcino. Hneď po vstupe ma “lapila” milá predavačka. Po ochutnaní kamarátom ospevovaného červeného vína Nobile di Montepulciano, volaného aj víno pápežov som to hneď pochopil. Je to jedno z najchutnejších vín, ktoré sa vyrába z odrody Sangiovese. Má dokonalú chuť pripomínajúcu slivky rubínovej farby. Po lahodnej degustácii vína a syrov som sa pobral do mesta. Leží na vyvýšenom kopci, ako asi každé mestečko v Toskánsku. Jeho úzke uličky, po ktorých sa preháňajú malé mikrobusy raketovou rýchlosťou, sú prekrásne. Obchodíky plné syrov a vína lákajú turistov na každom kroku. Priam každá ulička má čo ponúknuť. Nevedel som si nevšimnúť vstupnú časť do obuvníctva, ktoré bolo lemované starými topánkami, v ktorých majiteľ obchodu pestuje kaktusy. Postupne som sa dostal na hlavné a najznámejšie námestie Piazza Vittorio Emanuele s palácom Comunale a Cantucci. Po prejdení romantického námestia, kde som ako inak, neodolal pravému ristretu, som sa prešiel okolo hradieb, z ktorých bol čarovný výhľad na okolitú krajinu. Na západnej strane Montepulciana, ale mimo hradieb, dominuje veľký kostol svätého Biagia. Je tam osamotený ako keby bol vo vyhnanstve. Ale o to viac láka k nášteve.
Srdce Torkánska
Kúsok od mesta Montepulciano sa nachádza mestečko Pienza. V súčasnosti trochu zabudnuté, bolo v 15. storočí vybudované ako vzorové Renesančné modelové mestečko. Krásne sa týči na kopci v samom srdci najkrajších kriviek toskánskej prírody. Okolo Pienzi som sa prešiel autom dookola, pretože krajina, ktorá ho lemuje, je tak čarovne krásna, až sa mi zdala umelá. Každý kilometer som mal chuť zastaviť a kochať sa a pozerať na tú krásu. Parkovanie som našiel kúsok od hlavnej brány Porta al Prato. Vošiel som cez severnú uličku Via dell Apparita. Asi v každom mestečku sú uličky prekrásne, ale tu ma zaujala jedna, ktorá bola celá posiata farebnými listami jesene, asi ju nejaký čarodejník zmenil na jesennú rozprávku plnú farieb. Tam kde to bolo len trošku možné, viseli brečtany a listy ťahavých kríkov. Prechádzam sa po zákutiach a zastavujem na námestí Piazza Pio II. Hneď vedľa je krásne nádvorie paláca Piccolomini di Pienza. Obzerám si architektúru a všimnem si skupinku japonských turistov kresliacich tento palác na plátna v maliarskych stojanoch. Asi sa rozmohlo cestovanie už aj na organizované maliarske “tvorivé dieľne”.
A čo odporučiť v Pienze? Určite je to ovčí syr Pecorino. Jeho variácie a úpravy vás donútia buď ich ochutnať, alebo sa vrátiť. Máte na výber pikantnú úpravu, syr obalený v popole alebo v orechových listoch.
Pokračujem do mesta - raja fotografov. Mestečko San Quirico d´Orca je ako stvorené pre základňu na návštevu celého okolia. Po prechode dlhým mostom sa nachádza asi najväčší symbol Toskánska, malinká usadlosť Belvéder. Jeho dychberúce fotografie v akomkoľvek čase alebo období sú ako obrázková hymna alebo moderný erb Toskánska.
San Quirico ležalo na hlavnej stredovekej ceste, Via Francigena, ktorá spájala severnú Európu s Rímom. Mesto rozdeľovala na polovicu a ulička sa volala Via Dante Alighieri. Okolo nej boli vybudované opevnenia, ktoré tam stoja dodnes. Nachádzajú sa tu štyri vstupné brány, vošiel som cez jednu z nich a zastavil som sa pri kostole Santa Maria Assunta. Za kostolíkom sa nachádza prekrásna romantická záhrada ruží, oddelená od parku len malým opevnením. Cez učupenú bránku v rohu parčíku som sa dostal do druhej očarujúcej záhrady v samotnom srdci San Qurica. Postavená bola v roku 1581 na pozemku, ktorý Francesco I dei Medici daroval spoločnosti Diomede Leonni a rodine Horti. Táto záhrada si aj vďaka Hortiovcom zachovala dodnes klasicky taliansky výraz. Tu sa nachádza aj socha Cosima III de Medici. Zo záhrady sa dostávam na námestie Piazza della Libertà s kostolom San Francesco. Tento kostol sa nazýva aj Kostol Madonny, pretože teraz chráni terakotovú sochu Madony od Andrea della Robbia, ktorá bývala v neďalekej, tiež veľmi slávnej, kaplnke Vitaleta.
Táto kaplnka, tak ako samotný Belvéder, je ikonou Toskánska.
Naplnený krásou centra fototoskánska nastupujem do auta a prechádzam popri slávnej kruhovej Cyprištekovej aleji. Na chvíľu som zastavil a spravil zopár obázkov. Po chvíli pozerania sa na veľké množstvo fotografov rozostavaných na moste alebo vedľa neho sa vydávam do Montalcina.
Po daždi
Mestečko leží v údolí Val di Cava na vrchu kopca. Asi tu nie som vítaný, pretože hned po zaparkovaní sa spustil obrovský dážď a tak sedím v aute a plánujem trasu po mestečku. Po ustátí “riadnej“ sprchy som si vybral prvú pamiatku, krásny kostol Chiesa della Madonna del Soccorso. Po zistení, že je zavretý, sa presúvam do centra popri katedrále Santissimo Salvatore. Po zvažujúcej uličke sa dostávam na hlavnú ulicu Via Giuseppe Mazzini a námestie Piazza del Popolo s charakteristickou gotickou lodžiou. Tu sa nachádza vysoká a štíhla veža s hodinami spojená s mestskou radnicou. Dominantou mestečka je impozantná pevnosť Rocca. Z jej hradieb je krásny pohľad na údolie Val d´Orca a Monte Amiata.
Ako aj v Montepulciane, aj tu majú jedinečné svetoznáme víno, Brunello di Montalcino. Mesto sa hlavne vďaka tomuto vínu stalo bohaté a slávne. Od 15. storočia sa mesto preslávilo jemnými červenými vínami, ale až v roku 1888 vynašiel Ferruccio Biondi Santi “vzorec” fantastického Brunella.
Súboje na lastúre
Predposlednou zastávkou bola historická Siena. Mesto je celé vyhlásené za pamiatku UNESCO. A po vstupe to zbadáte na vlastné oči. Ja som vyrazil z parkoviska položeného pod mestom, z ktorého vedie komfortný eskalátor priamo do centra. Prvou zastávkou bolo námestie Piazza del Duomo s Il Duomo, sienskou katedrálou. Táto impozantná katedrála v sebe ukrýva slávne diela, ako napríklad kazateľnicu od Nicola Pisana, alebo vitráže od Duccio di Buoninsegnu, či sochy od Michelangela Buonarrotiho alebo Donattela.
Časť katedrály, Duomo Nuovo, nie je dostavaná a v súčastnosti sa v nej nachádza múzeum. Na priečelí je vyhliadka, kde sa dá dostať po schodoch a pozrieť si Sienu a aj katedrálu. Prechádzaním sa po historických uličkách som prišliel na asi najznámejšie námestie, v tvare lastúry, Il Campo. Toto námestie je pravidelne dvakrát do roka miestom slávnosti Pallio delle Contrade. Pretekov koní, ktoré s jazdcami jazdia dookola po námestí bojujúc o zástavu s obrazom patrónky mesta Panny Márie. Námestie je mierne zvažujúce sa k mestskej radnici Palazzo Pubblico. Dominantou radnice je 102 metrov vysoká veža s hodinami Torre di Mangia. Ukrýva v sebe 412 schodov. Výhľad z nej dáva veľmi rýchlo zabudnúť na únavu po ich stúpaní. Na námestí je fontána radosti Fonte Gaia. Povráva sa, že po hodení mince do vody sa určite vrátite späť. Pokračoval som na ďalšie významné miesto, kostol sv. Dominika. Jeho vnútro hýri farbami a stojí za chvíľkové posedenie a vnímanie jeho atmosféry.
Toskánsky Manhattan
Poslednou zastávkou bolo mestečko, kde sa zastavil čas, San Gimingnano. Podarilo sa mi ho navštíviť až vo večerných hodinách, ale svoje čaro rozdávalo taktiež. Vypína sa 334 metrov nad hladinou mora. A čo je na ňom také úchvatné? Jeho silueta. Totiž v celom meste sa nachádzalo 72 rodových veží, z ktorých sa zachovalo 14. Po rýchlom nájdení parkoviska som vošiel do histórie cez bránu San Giovanni. Cez Piazza della Cisterna, popri krásnej fontáne, som prišiel na Piazza Duomo. Výborné ristretto nesmelo chýbať a tak som si jednu kaviarničku vyhliadol a kochal sa pohľadom na toto malebné námestie s kostolom Duomo di San Gimignano. Oproti stojí Palazzo Podesta, pri ktorom sa nachádza 51 metrov vysoká veža Rognosa, zvaná domácimi aj Orologio. Určovala výšku, ktorú nesmeli rodové veže prerásť, ale až do postavenia Palazzo Podesta s jej vežou Torre Grossa. Na záver výletu som mal v pláne ochutnať tradičnú odmenu na netradičnom mieste.
V San Gimignane sa nachádza najlepšia zmrzlina na svete, podľa rôznych súťaží, zmrzlináreň Gelateria Dondoli. Majú neskutočne veľa príchutí a skutočne stála za to.